probíhá výpočet, čekejte prosím...

CZE-SVK-HU-SRB-MK-GR

Malý výlet do Grécka a späť (3.díl)

autor: RadoG, zadáno: 13.11.2017, poslední aktualizace: 13.11.2017, zobrazeno: 253 x

6. deň 13.9.2017 – Streda

Atény (Pireus) – Patra – Ioannina – Kakavia (GRE/ALB) – Girokastro – Fier – Durres – Skadar – Hani Hotit/Božaj (ALB/MNE) – Podgorica – Nikšič – Žabljak (1020 km)

Vstávam o 05:30 miestneho času a o 06:15 už vyrážam z garáže hotela smer diaľnica A8 Atény –Korinth – Patra, ktorej posledné časti (93 km) boli taktiež otvorené tohoto roku. Navigácia ma bez problémov odnaviguje jednosmerkami na výjazd na diaľnicu a postupne prechádzam jednotlivé body mojej cesty (mýtnice). Ako prvá je to Elefsina (2,10 EUR) , potom Isthmos (1,80 EUR), k po prejazde Korintského prieplavu pokračujem na Patru a nasledujú mýtnice Kiato – platil som mýto 2,20 EUR, Eleonas – mýto má byť 3,20 EUR a Rio – mýto má byť 2,10 EUR. tieto dve mýtnice v daný deň nevyberali mýto – prechádzal som zadarmo. Po prejdení mýtnice Rio nasledoval nájazd na most Rio Antirio a napojenie sa na diaľnicu A5 smer Ioannina. Cesta prebiehala úplne v poriadku, na mýtniciach Klokova a Aggelokastro platím rovnaké sumy ako pred 4 dňami, mýtnice Terovo a Menidi stále nevyberajú a tak veselo pokračujem ďalej. Až tak veselo, že nedávam pozor na rýchlosť a pri jednom dlhom klesaní si to všimli policajti s radarom a hneď si ma na parkovisku odstavili.

Prvý prišiel typický grécky policajt s pupkom, avšak na moju otázku English ? si zavolal mladšieho kolegu. Dostal som upozornenie, že je tu obmedzenie 100 km/h a mne namerali 120 km/h. Mám zásadu, že sa s policajtmi v zahraničí nehádam a zároveň som si bol vedomý, že som išiel rýchlejšie. Po preslove o tom, že v správnom konaní to môže ísť až do 350 EUR som očakával verdikt, ktorý znel 40 EUR pokuty, keď zaplatím do 10 dní tak polovicu čiže 20 EUR, zaplatiť musím pred opustením krajiny. Takže chystám si modrú 20-Eurovú bankovku, policajt prichádza s vypísaným papierom a hovorí mi, že platiť sa musí na pošte. OK, hádam nejakú nájdem. Po tom už za striktného dodržiavania rýchlosti pokračujem na Ioanninu, po napojení sa na Egnatia Odos asi po 2 kilometroch schádzam exitom do Ioanniny, zastavujem na pumpe, kde tankujem doplna a od obsluhy pumpy zisťujem informácie, kde je najbližšia pošta, kde môžem zaplatiť pokutu. Medzi obsluhou zavládla živá diskusia, ktorá nakoniec nikam neviedla, ako sa ukázalo, všetci platili pokuty na hlavnej pošte, ale tam sa nedá nikde zaparkovať. Ostalo to jedine na navigácii- tá mi vyhodila niekoľko pôšt – prídem k prvému miestu – bohužiaľ je to len doručovacie stredisko. Na prekvapenie vedúca strediska má pre mňa pochopenie a ide so mnou do auta, kde mi nadefinuje do navigácie trasu k správnej pošte, za päť minút tam bez problémov zaparkujem, zaplatím pokutu a pokračujem smerom k albánskym hraniciam.

Prechádzam centrom Ioanniny, úzkymi uličkami, nakoniec sa však vymotám a po relatívne prázdnej ceste už frčím k hraničnému prechodu Kakavia, ku ktorému ostáva asi 45 km. Pred gréckou hranicou vypínam a dávam dole kameru, aby som nemal zbytočné problémy a vchádzam na grécku stranu. Najprv príjemný šok, pred pasovým okienkom je prázdno, zastavujem podávam pas, colník pozrie, mávne rukou a idem ďalej k miestu, kde je cestá zúžená len pre jedno vozidlo a kde pred ďalším gréckym colníkom rozhadzujúcim rukami stoja už 3 autá. S malou dušičkou som vystúpil z auta a pristúpil k nemu. Z toho čo som počul som porozumel, že vodiči (Albánci) nemajú v poriadku doklady od auta a nechce ich pustiť ďalej a ďalší boli nemeckí turisti na aute z požičovne a nemali pri sebe žiadne doklady od auta. Nesmelo som sa ozval, že ja mám všetky doklady a sú v poriadku. Po pár nezrozumiteľných slovách v gréčtine a mávaním mi mojimi dokladmi pred nosom mi ukázal, že mám ísť ďalej.

Takže vstupujem do mne neznámeho Albánska. Prvá skúsenosť – pozitívna. Albánsky colník si plynulou angličtinou vypýta doklady, spýta sa či som tu prvý raz a aký je dôvod cesty. Potom mi už len podá doklady a zaželá príjemnú cestu. Celé to trvalo asi 30 sekúnd a som v Albánsku. Zapínam kameru a pokračujem podľa navigácie ďalej na Gjirokaster. Hneď si všímam maximálne rýchlosti – 40 v meste, 80 mimo mesta, 90 rýchlostná cesta, 110 diaľnica. Očakávam, horšiu kvalitu ciest, som milo prekvapený, idem širokou cestou prvej triedy so širokými odstavnými pruhmi po rovinke a ako sa zdá všetci sa snažia dodržiavať rýchlosť. Takmer pred každou križovatkou je rýchlosť znížená na 50 km/h. Cestou do prvého mesta – Gjirokaster som pochopil, prečo všetci dodržiavajú rýchlosť. V celkom pravidelných intervaloch sa znenazdajky objavovali schované policajné hliadky, poväčšine v blízkosti križovatiek a všimol so si ich vždy až na poslednú chvíľu. Cesta ubiehala v pohode, po prejazde Gjirokasteru nasledovala cesta SH4– evidentne novovybudovaná smerom na Fier. Od Fieru do Lushinje to bola užšia cesta, ale za Lushinje som sa napojil na rýchlostnú cestu (2x2 bez odstavného pruhu). Prekvapilo ma riešenie križovatiek na týchto typoch ciest – kruhové objazdy, tie boli nielen na rýchlostných cestách ale na takmer 50% ostatných križovatiek – na moje prekvapenie fungovalo to.

Rýchlostnou cestou som pokračoval asi 80 km do Vore, kde som odbočil na Skadar na stále kvalitnú cestu prvej triedy SH1, ktorá po chvíli (asi po 20 km) prešla opäť v rýchlostnú cestu. Asi 15 km pred mestom Lezhe sa rýchlostná cesta končí a pokračuje kvalitná cesta prvej triedy SH1 smer Skadar, Hani Hotit. Prejazd Skadarom bol relatívne bezproblémový, až na viacero retardérov a potom už len úsek po hraničný prechod Hani Hotit. V celkom ľahkej premávke prichádzam k hraničnému prechodu, kde panuje chaos – z albánskej strany sa všetko vlieva k jednému pasovému okienku – chaos však panuje len medzi kamionistami, sme tam len 3 osobné autá, kde využívame hádku medzi kamionistami a v pohode sa zaradzujeme pred nich.

Výstupná kontrola trochu dlhšia ako na vstupe, ale o pár minút už podávam pasy na čiernohorskej strane a môžem vyraziť na Podgoricu. Cesta na čiernohorskej strane je výrazne užšia bez odstavných pruhov, zo začiatku veľa zákrut, do Podgorice však prichádzam krátko po 16:00 (poobedná špička) a zisťujem jednu vec. Tak ako kruhové objazdy v Albánsku fungovali, tak v Podgorici nefungujú. Takmer na každom bolo nejaké zdržanie, na poslednom kruháči v Podgorici v smere na Nikšič takmer 20 minút. Ďalej už relatívne dobrou cestou na Nikšić, obchvatom Nikšiću ďalej na Plužine, tu aj tankujem doplna, pred Plužine odbáčam na Šavnik a Žabljak a okolo 18:40 konečne dorazím do Žabljaku, kde prespím. Teploty sa výrazne zmenili, je tu 15°C a v kraťasoch a tričku vylúdim recepčnej úsmev na tvári. Ubytujem sa, dám si večeru a Nikšićko pivo a idem spať – zajtra ma čaká posledný úsek cesty domov.

7. deň 14.9.2017 – Štvrtok

Žabljak – národný park Durmitor – Šćepan Polje (MNE/BIH) – Foča – Sarajevo – Zenica – Doboj – Šamac (BIH/HR) – Osijek – Udvar (HR/HU) – Budapest – Šahy (HU/SK) – Zvolen – Martin (990 km)

A ide sa domov, hovorím si ráno. Idem na raňajky, kávu a po príchode k autu zažívam menší šok – teplota sa pohybuje okolo nuly a celé auto je zamrznuté. Kde mám škrabku ?? Nájdem ju a vyrážam o 7:30 z hotela smerom k národnému parku Durmitor. Z hlavne cesty odbočujem doprava smer Virak, Trsa a o pár minút sa mi naskytne úchvatný pohľad na pohorie a dolinu Durmitora. Cesta cez národný park má zhruba 40 km, trvala mi hodinu a pol. Cesta široká zhruba 2,5 m, vyhnúť s oproti idúcemu autu je vcelku problém, ale tie výhľady stáli za to. Z národného parku nasleduje zjazd serpentínami a tunelmi (aj serpentínami v tuneloch) k Pivskému jazeru a potom cez zhruba 50 tunelov k hraničnému prechodu Šćepan Polje, ktorý dôverne poznám z mojich predchádzajúcich ciest po Balkáne. Po krátkom pobyte na hranici sa vydávam určite najhoršou časťou cesty do Foče.

Tento zhruba 30 km úsek je síce medzinárodná cesta prvej triedy, svojou kvalitou sa ledva približuje k ceste tretej triedy. Od Foče sa kvalita cesty výrazne zlepšuje a po ďalších zhruba 70 km prichádzam do Sarajeva odkiaľ diaľnicou pokračujem do Zenice. Za zhruba 60 km diaľnice medzi týmito mestami platím 6 BAM (3,33 Eur) a ďalej pokračujem cestu prvej triedy na Doboj a hraničný prechod Šamac, kde prichádzam krátko po 14:00. Hranica je prázdna, bez zdržania vstupujem do Chorvátska, kde za asi 15 km sa napájam na diaľnicu A3 smer Zagreb, nasleduje diaľnica A5 na Osijek, kde zatiaľ diaľnica končí. Platím mýto 5 EUR a pokračujem smer Beli Manastir, Moháč a o 15:30 som v Udvare na chorvátsko - maďarskej hranici, kde Maďari poctivo zoskenujú pas a môžem ísť ďalej. O chvíľu sa už napájam na diaľnicu M6 smer Budapešť, nastavím tempomat na 130, zhruba o 17:15 som už na M0 smer M2 – Vác. Po nájazde na M2 zisťujem 2 veci.

Prvá je, že Maďari začali z rozširovaním cesty M2 smerom na Vác na plnohodnotnú diaľnicu. Druhá je, že kvôli týmto prácam je na celom úseku po Vác rýchlosť obmedzená na 60 km/h a platí zákaz predbiehania. Takže tie krásne dlhé rovinky sme išli ako sa vraví vo vláčiku. Našťastie to trvá len približne 25 km, ďalších 40 km je už pôvodná cesta, o chvíľu som už v Šahách a pokračujem na Zvolen, Kremnicu a Martin, kde prichádzam krátko pred deviatou večer.

Čo dodať. Bolo to náročných takmer sedem dní , prejdených takmer 5000 km . Prešiel som podstatnú časť Grécka a vlastne celého Balkánu a dokonale sa mi podarilo vyčistiť si hlavu. Viacerí známi sa ma pýtali, že prečo idem sám na takú cestu, moja odpoveď bola prečo nie. Idem si kedy chcem, kde chcem, nikto ma neobmedzuje ako ani ja neobmedzujem nikoho, poznávam nielen pobrežné destinácie ale aj miesta a pamiatky vo vnútrozemí, kde rodina počas letnej sezóny veľmi nechce chodiť. A pre mňa je to relax. V neposlednom rade som zabehol motor nového auta, s ktorým môžem pomaly ísť na prvú servisnú prehliadku. Už sa pomaly začínam tešiť na ďalší rok a plánovať novú trasu.

Takmer celú cestu som zaznamenal na kameru. možno to pozrieť tu: www.youtube.com

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace